Medzi brloháre patria jazvečíky a teriéry.
Špeciálnou prácou brlohárov je brlohárenie. Používajú sa na škodnú zver, najmä na líšky. Tieto plemená psov pracujú pod zemou, kde sa nemôžu dobre pohybovať a kde musia často podstúpiť veľmi tvrdý boj s nepriateľom. Na splnenie tejto úlohy potrebujú dokonalý výcvik, ktorý uskutočňujeme najmä v umelom brlohu. Brloh má byť postavený na rovine alebo na miernom svahu na tienistom mieste, podľa možnosti v lese. Priestor okolo brloha musí byť oplotený. Predmetom brlohárenia je odvaha, vytrvalosť a hlasitosť.
Na výcviku sme si mohli pozrieť aj prácu Jagdteriéra.
Jagdteriér sa v minulosti uplatňoval najmä pri brlohovaní líšok a jazvecov. Na uchovnenie jedinca preto stačilo absolvovať skúšku z brlohovania a kynologickú výstavu. Dnes musia úspešne zvládnuť klubové alebo medzinárodné skúšky z poľovnej upotrebiteľnosti na povrchu, z hlasitosti na stope a aj z brlohovania. Na poľovné upotrebenie treba aj farbiarsku skúšku malých plemien. Ide o všestranné plemeno, preto sa uplatní v poľných aj lesných revíroch. Živého diviaka, ktorého drží na mieste, hlási hrubým hlasom, takisto oznamuje aj zhasnutého. Keď ženie zajaca, líšku alebo inú zver v pohybe, hlási piskľavým hlasom.
Výcvik stavačov nám predviedli na lúke neďaleko umelého brlohu. Stavače tvoria skupinu plemien psov, ktoré môžu získať všestrannú upotrebiteľnosť pre prácu na povrchu.
Výcvik pozostával z:
Hľadania – pes má hľadať s vysokým nosom a využívať dobrý vietor tak, aby nevynechal nijaké miesto, kde by mohla byť zaľahnutá zver. Každý pes má hľadať dovtedy, kým zver nenájde.
Vystavovania – pes musí nájdenú zver vystavovať pokojne, pevne a až dovtedy, kým nedostane od vodiča povel alebo kým vodič sám zver, prichádzajúc k nej pokojným krokom, nevyrazí. Ak pes zvetrí zver na väčšiu vzdialenosť, môže postúpiť a potom ju pevne vystavovať, alebo si pred ňou ľahnúť, kým k nemu vodič pomaly nepríde. Ak pernatá zver pred psom uniká, musí za ňou pes postupovať tak, aby s ňou bol v stálom kontakte. Vodič ho pri tom nesmie ovplyvňovať.
Dohľadávania zastrelenej, pohodenej, pernatej a srstnatej zveri – pri tejto disciplíne sa skúša použiteľnosť stavača v poľovníckej praxi, t. j. či zastrelenú, postrelenú alebo uhynutú pernatú a srstnatú zver riadne dohľadá a prinesie.
Prinášanie vlečenej pernatej a srstnatej zveri na diaľku – pri praktickom výkone práva poľovníctva potrebujeme, aby stavač prinášal postrelenú alebo uhynutú zver aj z väčšej vzdialenosti. Preto sa na skúškach zakladá vlečka s jarabicou alebo bažantom. Nie je pritom dôležité, ako pes sleduje stopu, ale s akou dychtivosťou a ochotou príde k zveri, uchopí ju a čo najrýchlejšie prinesie vodičovi. Stopa (vlečka) sa robí zastrelenou jarabicou alebo bažantom dlhá 150 krokov, jeden raz oblúkovito lomená. Zver na založenie stopy musí byť vyspelá a nenarušená. Vlečka má byť založená v nízkom poraste a po vetre. Zakladanie vlečky nesmie pes vidieť. Rozhodca, ktorý zakladá stopu, po jej ukončení nechá zver presne na konci stopy, odíde v priamom smere asi 50 krokov, a tam sa dobre skryje. Na vyzvanie druhého rozhodcu priloží vodič psa na nástrel označený perím, asi 20 krokov od nástrelu ho môže viesť na šnúre, potom ho voľne vypustí. Pri vypúšťaní mu môže dať posledný povel na prinesenie zveri. Poslušnosť a ovládateľnosť sú základné disciplíny pri predvádzaní psa. Pes musí ochotne a hneď poslúchnuť a vykonať každý hlasitý alebo iný rozkaz svojho vodiča. Vodič, aby utvrdil psa v pokojnosti pred zverou alebo po výstrele, môže používať tiché, a nie veľmi časté povely.
Druhý deň bol venovaný duričom a farbiarom vo zvernici v Bienskej doline.
Výcvik duričov bol predstavený na durení diviačej zveri. Skúšky duričov sú prípustné pre plemená duričov, teriérov, sliedičov a jazvečíky. Vodič má mať na skúškach duričov vhodnú zbraň na lov diviačej zveri a signalizačnú pomôcku na privolávanie psa – poľovnícky roh alebo trúbku. Psa má na skúškach viesť na hladkom pracovnom obojku. Pred vypustením na hľadanie musí psovi obojok sňať a ponechať mu na krku len gumený pás s farebnými stužkami, ktorý sa používa na rozlíšenie totožnosti psov pri práci v revíri.
Prácou duričov je hlavne aby zver zadržal, alebo aby duril zver na strelcov.
Najznámejším duričom na Slovensku je naše národné plemeno Slovenský kopov.
Slovenský kopov je najrozšírenejšie plemeno u nás. O jeho kvalitách ide dobrý chýr a niet divu, že sa presadzuje i v zahraničí v najťažších podmienkach. Toto plemeno patrí do rúk skúseného psovoda. Je to pes vytrvalý, nebojácny. Pri dobrom vedení dokáže nahradiť aj farbiara.
Ďalšie psy ktoré sme mohli vidieť na cvičeniach boli:
Bavorský farbiar – je kľudný a vyvážený pes, oddaný svojmu majiteľovi, k cudzím je však rezervovaný. Je to vytrvalý lovecký pes s jemným nosom a veľkou chuťou do práce.
Je to teda pes vhodný nie len pre lovca na lov za úsvite, ale taktiež pre lovca, s ktorým by mohol v prírode stráviť väčšinu svojho života. Bavorský horský farbiar potrebuje pracovať v tesnej blízkosti svojho majiteľa a maximálne prejaviť svoje lovecké schopnosti. Vyžaduje pravidelné fyzické záťaže.
Maďarská vyžla – je typický stavač. Má vynikajúci čuch, vlohy na vystopovanie zveri a vrodenú ochotu aportovať. Je vhodná najmä na prácu na poli, uplatní sa však ako všestranný poľovný pes.
Weimarský stavač – je veľmi inteligentný a priateľský pes s vynikajúcimi poľovnými vlastnosťami. Z týchto poľovných vlastností nadpriemerne vynikajú vlohy pre prácu na stope, ostrosť a ostražitosť. Je všestranný, ľahko ovládateľný, náruživý, ale nie nadmerne temperamentný. Je spoľahlivý pri vystavovaní aj pri práci vo vode. Nos má neuveriteľnej kvality.
autor: Alexandra Boršošová
foto: Dominik Belica
