Výcvik v dohľadávaní, resp. v sledovaní stopy by mal prebiehať súbežne s výcvikom poslušnosti. Ide o to, aby si psík zvykol, že ak úspešne a dokonca absolvuje pachovú stopu, ktorú mu ukáže jeho pán dostane odmenu. Samozrejme pokiaľ je psík ešte šteňaťom, dávame mu iba veľmi jednoduché pachové stopy, ktoré je schopný vzhľadom k svojmu veku zvládnuť.
Počas našich prechádzok revírom psík takmer vždy narazí na stopu vysokej zveri. Ak sa tak stane, nechajme psíka, aby stopu niekoľko desiatok metrov sledoval. Následne, keď už uznáme, že psík prešiel dostatočný kus a chceme sa vrátiť nazad na lesnú cestu, psíka počastujeme hojnou pochvalou a zo správnej stopy ho odnesme na rukách. Zásadne by sme psa zo správnej stopy nemali odťahovať na remeni. Robíme to iba v tom prípade, ak ide o nesprávnu stopu, resp. stopu na ktorej nechceme vykonávať sledovanie. Preto je veľmi dôležité, aby psík už na začiatku pochopil, čo od neho jeho pán chce žiadať, aby potom z vlastného popudu nesledoval aj inú pachovú stopu, na ktorú môže počas dohľadávky naraziť.
Ak chceme výcvik v dohľadávaní zintenzívniť, odporúčame ho vykonávať na umelo založenej stope. Túto si vieme veľmi ľahko založiť aj sami. Ideálne je, ak poprosíme niektorého z našich kolegov poľovníkov. Na zakladanie pachovej stopy používame ratice jelenej, danielej a muflonej zveri. Najlepšie je, ak sú osadené v špeciálnych drevákoch. Ide o to, aby na pachovej stope bolo minimum pachu toho, kto stopu zakladá. Psík bez problémov dokáže sledovať aj niekoľko hodín starú pachovú stopu. Odporúčame počas kladenia pachovej stopy jej dráhu označiť buď kriedou na strom alebo farebnou stužkou. Ja osobne som používal tenké pásiky z tvrdého bieleho papiera, ktoré sa dali veľmi ľahko uviazať na vetvičku a boli vo výške očí dobre viditeľné. Stopu by sme nemali zakladať v príliš zarastenom teréne a ideálne s vetrom v chrbte.
Aj tu tiež platí pravidlo od jednoduchšieho ku komplikovanejšiemu, aby sme psíka zbytočne nepreťažili, a aby o prácu nestratil záujem. Častým výcvikom psík veľmi ľahko zavŕši dohľadávku s úspechom. Na konci trate musí psík vždy nájsť ratice alebo dreváky s raticami, ale aj odmenu v podobe maškrty.
Najdôležitejším aspektom vo výcviku v dohľadávaní je prvý kontakt psíka s ulovenou zverou. Ideálne je, aby k tomu došlo čo najskôr, najlepšie, ak je pes ešte šteňa. Ak si psík so zverou troška zatrasie a taktiež vytiahne troška srsti, prípadne líže farbu je to v poriadku. Nedovoľme mu však zver trhať! Tomuto sa dá veľmi jednoducho predísť v prvotných začiatkoch, keď prebieha výcvik na ulovenej zveri musíme psíka pozorne sledovať a ak by mal k tomu tendenciu rázne a opakovane mu to zakázať. Pes potom pochopí, že to nesmie robiť, a vo väčšine prípadov od trhania upustí.
Je veľmi dobré využiť každú príležitosť, kedy psík počas výcviku v dohľadávaní má možnosť ukončiť dohľadávku pri celom kuse zveri. Tu môžeme veľmi efektívne a úspešne rozvíjať hlásenie psíka. Ak máme šťastie, vlastnosť hlásenia sa u psíka prejaví prirodzene ak nie musíme psíka k hláseniu primeť. Toto môžeme docieliť aj tým, že psíka ponúkame maškrtou a aby ju získal musí sa hlasovo prejaviť. Keď psík začne hlásiť “štekať” s intenzívnou intonáciou hlasu opakujeme povel „hlás!“. Ak psík bude na náš povel reagovať, dáme mu odmenu a samozrejme nešetríme pochvalami. Tento výcvikový úkon potom opakujeme, až zo psíka vydrilujeme hlásiča.
Takto vycvičený psíček je už pripravený na prvú “ostrú” dohľadávku a predbežné skúšky farbiarov. V určitom zmysle ich môžeme nazvať „psou maturitou“, kde psík preukazuje svoje naučené vedomosti, ale aj vrodené vlohy a schopnosti. Aby sa náš štvornohý kamarát mohol zúčastniť predbežných skúšok farbiarov, musí v deň konania skúšok dosiahnuť vek minimálne 12 mesiacov. Ak sa skúšky konajú vo väčšej vzdialenosti od nášho bydliska, je ideálne prísť o deň skôr, aby sa psík adaptoval na nové prostredie.
Všetky potrebné informácie o prebiehajúcich skúškach a rôzne iné formálne náležitosti, sú bežne dostupne na internete. Ich gro spočíva v overení vrodených vlohou farbiarov a ich schopnosti dohľadať postrieľanú alebo uhynutú raticovú zver.
Ak už sme predbežné skúšky farbiarov nazvali maturitou, tak “vysokou školou” pre farbiare sú tzv. Individuálne hlavné skúšky farbiarov – IHF. Podmienkou k pripusteniu farbiara na IHF je absolvovanie predbežných skúšok farbiarov. Až následným absolvovaním IHF získava farbiar kvalifikáciu na dohľadávanie všetkých druhov raticovej zveri. Individuálne hlavné skúšky farbiarov však možno robiť len na náhodne postrieľanej jelenej, danielej a muflonej zveri, na dohľadanie ktorej treba použiť psa pripusteného ku skúškam.
Autor: JUDr. Miroslav Bilský, DiS.
Foto: Soňa Murínová
