Spoločný lov

RUKY SA MI EŠTE STÁLE TRIASLI, SRDCE BÚŠILO A JA SOM POHĽADOM KONTROLOVAL UŽ NEHYBNÉ TELO KRÁĽA NAŠICH HÔR. NA STRMOM SVAHU HO ZASTAVIL AŽ STROM. AKOBY MI DIANA A HUBERT CHCELI NAZNAČIŤ UŽ OD ZAČIATKU, ŽE NIE VŽDY TO BUDE JEDNODUCHÉ A KAŽDÝ ÚLOVOK SO SEBOU PRINÁŠA AJ MNOŽSTVO ĎALŠEJ ŤAŽKEJ PRÁCE. TIE PRVÉ MOMENTY PO ULOVENÍ ZVERI SÚ VŽDY ROVNAKÉ A NAPRIEK TOMU JEDINEČNÉ. ZÁŽITOK, KTORÝ SA MI VRYL DO PAMÄTI A ZOSTANE V MOJOM SRDCI AJ VĎAKA PRIATEĽOM Z NÁŠHO ZDRUŽENIA SA VÁM HO TERAZ POKÚSIM VYROZPRÁVAŤ.

Začínalo už pomaly svitať, a ja som ešte stále netrpezlivo čakal pred domom na Michala, s ktorým sme boli dohodnutý že pôjdeme spolu. Nevadilo mi že ideme neskôr ako obvykle, ani to že sa už nejakú chvíľu prechádzam popri aute a všetci psy naokolo moju prítomnosť neustále hlásili. Bol som iba nervózny, opäť, a ako vždy keď som sa chystal do lesa. Netrvalo dlho a už vidím ako vychádza von. Ospravedlnil sa a zároveň ma upokojoval so slovami: „neboj Maťo, najlepšie kusy aj tak idú až za svetla“. Pousmial som sa, pretože ja tiež nerád čakám dlho na prvé lúče. O pár sekúnd za ním vychádza aj jeho otec a môžeme vyraziť. Dnes výnimočne ideme každý svojím autom, akoby sme tušili že budeme obe potrebovať. Zapísaný sme už boli, a tak sme mohli ísť rovno do revíru. Cesta nám trvala pomerne krátko, autá sme nechali na čistinke a odtiaľ sme sa rozhodli ísť pešo.  Každý sme išli inam, Michalovi sme popriali Lovu zdar a ja a jeho otec sme išli ešte chvíľu spolu. Cestou mi ešte šepotom dával cenné rady, jednou z nich bolo aj to, aby som si zišiel tak do polovice svahu ku ktorému som smeroval. Boli sem dohodnutý že potom príde Michal za mnou, a spolu pôjdeme za jeho otcom  a na pochôdzku. Keď už som bol na mieste, našiel som vhodné miesto ktoré bolo síce iba v jednej tretine svahu, no s dostatočným výhľadom všetkými smermi. Potichu som zložil svoj starý batoh, vytiahol fotoaparát a skontroloval poistku na mojej guľovnici. Oprel som sa o strom aby som si vychutnal vôňu lesa a pokochal sa pohľadom na lúče slnka tlačiace sa pomedzi posledné listy stromov. Ani som si nevšimol ako sa až na moju úroveň dostal krásny starý lišiak ale zrazu sa objavil spoza stromu necelých  desať metrov po mojej ľavej strane. Strnul som a sledoval ho iba pohľadom pretože strieľať som nechcel. Aj keď bol obrovský, tak predsa len bol príliš blízko. Videl som ako vyšiel až na cestu po ktorej som prišiel. Miestami mi pripomínal stopovacieho psa, s nosom tesne nad zemou presne kopíroval nielen moju trasu ale aj smer. Trvalo to len chvíľu, a keď už som sa rozhodol že budem strieľať, ušiel odkiaľ prišiel. Nechápal som čo sa stalo a tak som hľadel za ním, či ešte nezastane. V tom som si to uvedomil pretože som počul šuchot lístia za chrbtom. Obzriem sa, a za mnou asi tridsať metrov stojí krásny desatorák. Snažil som sa nepohnúť len aby som ho nevyplašil. Premeriaval si ma až kým nezaznel neďaleký výstrel. 

Pasovanie.

Vyplašil ho a ja som sa rýchlo zohol po foťák. Chcel som ho aspoň vyfotiť, nestihol som.  Ani som si neuvedomil ako rýchlo ubiehal čas, a že mi medzitým prišla sms že Michal vyráža mojim smerom. Už bol nejakú štvrťhodinku na ceste a tak som začal potichu baliť svoje veci. Počul som ďalší výstrel ktorý bol ale z opačnej strany. Zreteľne bolo počuť ako strela zasiahla cieľ a že tým smerom je len Michalov otec, a tak som mu v duchu už vopred poprial lovu zdar. Vtom som zahliadol, ako sa hore svahom pomaly „štverá“ jeleň. Beriem do rúk ďalekohľad, aby som ho prečítal a utvrdil sa v tom, čo som videl aj voľným okom. Bol to on, presne taký na akého som čakal, špicák s jedným parohom po uši a druhým ešte kratším. Cítil som ako sa mi jemne chvejú ruky, odložil som ďalekohľad a načiahol som sa za puškou. Stále som ho nespúšťal z očí, pokojne stúpal hore ale nezastavoval. Určite ho potlačil Michal, musím počkať kým príde na moju úroveň lebo Mišo príde odspodu, pomyslel som si keď som prikladal pušku o rameno.  Odistil som a kontroloval som jeho pohyb v puškohľade až kým neprišiel na moju výšku. V tom zastal, ako keby vedel že sa naňho pozerám. Hľadel mojím smerom a ja som bol stále nervóznejší. Chcel som už strieľať, no komoru mi zakrýval strom. Vidí ma? Alebo zachytil môj pach? Veď fúka opačným smerom?! Hlavou sa mi premlelo množstvo myšlienok. Teraz alebo nikdy, povedal som si a vyklonil som sa v pokľaku tak, aby som čo najviac videl lopatku. Stlačil som spúšť a horou sa ozval  výstrel. Počul som zásah, no jeleň stále stál. Pane Bože, čo si to urobil. Určite sa to odrazilo od stromu. Nemal si strieľať keď si dobre nevidel, opäť mi v hlave vírili rôzne myšlienky. No v tom som videl ako sa zapotácal, ako keby sa ešte snažil ísť ďalej ale nohy sa mu podlomili. Padol na kolená a na bok. Pár krát sa pretočil a skotúľal sa ešte kúsok dolu svahom až kým ho nezastavil strom. Ruky sa mi ešte stále triasli, srdce búšilo a ja som pohľadom kontroloval už nehybné telo kráľa našich hôr. Vtom mi volal Michal, už bol v mojej časti hory a tak ho môj výstrel vystrašil. Postavil som sa aby ma videl a vybral som sa smerom k úlovku. „Spoločný“ povedal pritom ako mi podával ruku.  „Áno, spoločný. Ďakujem“ odpovedal som mu . Pozrel som mu pre istotou ešte raz na hlavu pretože som sa ešte naposledy chcel uistiť že som sa nezmýlil. Nasledovalo odovzdanie zálomku a vzdanie úcty ulovenej zveri. Mišo bez ďalších slov odišiel po auto a ja som sa pustil do povinností ktoré nasledujú po ulovení zveri. Až vtedy som si uvedomil prečo je spoločný. Podľa zaužívaného poľovníckeho pravidla „prvá guľa posledný brok“ tento jeleň patril Michalovi, ktorý strieľal ako prvý aj keď jeho strela nebola smrteľná. Každý poľovník si toto pravidlo môže vyložiť svojim spôsobom, neraz som bol svedkom ako sa k trofeji prihlásil prvý strelec až na chovateľskej prehliadke aj keď poľovnícky poriadok hovorí že toto pravidlo platí len v prípade, ak pri zásahoch guľou bol tento zásah smrteľný, a teda, že by zver v krátkom čase zhasla aj bez dostrelenia. Mišo bol ale skúsenosťami odo mňa starší poľovník, a nie nadarmo bol v jeho mladom veku naším hospodárom. Ako sa neskôr ukázalo, ani pes ktorý bol na nástrele by nás k úlovku nedoviedol pretože v lese sme našli iba jednu kvapku krvi. A tak mi opäť zablahoželal, a keďže to bol môj prvý úlovok jelenej zveri, čakalo ma pasovanie. V mojej mysli ale navždy zostane môj prvý jeleň tým spoločným.

 Aj takéto zážitky svedčia o veľkosti osobnosti a napomáhaniu k udržaniu dobrých vzťahov v dnešných ťažkých časoch. Dodnes mám v mysli slová jedného starého poľovníka ktorého som stretol ešte ako malý chlapec . Povedal mi: „vieš synku, les je chrámom prírody a lov je sviatok“. Preto mojim želaním do Nového roka bude, aby takýchto poľovníkov bolo medzi nami čo najviac.

Lovu Zdar

autor: Martin Beseda
foto: autor