Sojka škriekavá (Garrulus glandarius)

Spomedzi pernatej zveri sa v tomto období môžu loviť krkavcovité. Kontrola stavu populácie je u krkavcovitých operencov veľmi dôležitá vzhľadom k tomu, že svojim spôsobom života ohrozujú populácie spevavého vtáctva ale aj kurovitých. S obľubou totiž vykrádajú hniezda iných druhov vtákov a požierajú nielen vajcia ale aj mladé jedince. Upriamme pozornosť na Sojku škriekavú (Garrulus glandarius), ktorá patrí medzi menších škodcov. Aj keď si rada pochutí na vajciach iných druhov vtákov a dokonca aj na menších jedincoch, lesníci väčšinou nedajú na sojku dopustiť. Prirodzene pomáha rozširovať dubové porasty a ak sa premnožia rôzne druhy lesných škodcov, spomeňme napríklad mníšku veľkohlavú, práve sojka dokáže skonzumovať množstvo tohto nebezpečného hmyzu. Vyskytuje sa takmer na celom území Slovenska až po hornú hranicu lesa, obýva prevažne listnaté a zmiešané lesy. Je to pomerne stály druh bez väčších populačných výkyvov. Nájdeme ju dokonca aj v mestách a to najmä v rozsiahlych parkoch.

Raz ročne a to v apríli až máji zahniezdi. Hniezda stavia vysoko na stromoch, prevažne na hranici lesa. Majú tanierovitý tvar a sú pomerne plytké. Miesto na hniezdenie starostlivo vyberá výhradne samec. Ako stavebný materiál im slúžia konáriky a hlina, pričom je hniezdo vystlané rôznymi korienkami a srsťou. Samica znáša 5 – 6 do zelena sfarbených – hnedo škvrnitých vajec. Sedí na nich len samica 16 až 17 dní. Samec vtedy zaisťuje pre ňu potravu. Po vyliahnutí mláďat ich rodičia kŕmia asi 19 – 20 dní.

Živí sa prevažne žaluďmi, bukvicami, borovicovými semenami, rôznym ovocím, väčším hmyzom vrátane tvrdších chrobákov, húsenicami, požiera dokonca aj vajcia a mláďatá z hniezd menších spevavých vtákov. Sojka je v istej miere závislá od dubových porastov, pretože žalude tvoria hlavnú zložku jej potravy. Sojka je známa aj jej zvykom ukrývania žaluďov do pôdy, čím si vlastne vytvára zimné zásoby a v čase najväčšieho strádania sa k týmto skrýšam vracia. Týmto spôsobom sa podieľa na šírení dubových porastov v nových oblastiach.

Sojka je pomerne ostražitý a plachý vták. Spôsob letu je ťažkopádny, s nepravidelnými trhavými pohybmi krídel. Biela škvrna nad čiernym chvostom je nápadná hlavne za letu. Sojky majú široké krídla na ktorých sa nachádza biela časť. Po zemi sa pohybuje skákavými pohybmi. Môžeme ich najčastejšie zahliadnuť v pároch, ale aj v menších kŕdľoch hlavne v jesennom období, kedy príležitostne zavítajú aj do mestských parkov a záhrady. Keď hniezdia správajú sa veľmi utajene a len zriedkavo sa nám podarí dostať bližšie. Zahliadnuť ju možno len veľmi letmo. Keď sa sojky nachádzajú v dostatočnej vzdialenosti od hniezda, svojím hlasným škriekaním upozorňujú celý les na blížiace sa nebezpečenstvo.

Meria cca 34 cm a pre predstavu je to zhruba ako holub. Čierne a biele pierka chochola vie vztýčiť. Po okrajoch hlavy má výrazné hrubé čierne fúzy. Časť veľkých kroviek krídla na vonkajšej zástavici je modro-čierno mriežkovaná. Typické sú aj biele krovky pod chvostom, ktoré kontrastujú s čiernym chvostom a čiernymi krídlami. Na krídlach je taktiež biela škvrna prechádzajúca cez vnútornú predlakťovú letku. Medzi samcom a samicou nie je zásadný rozdiel pričom mladé jedince sú tmavšie a nie sú až tak pestro sfarbené.

Sojka vydáva škriekavé zvuky a nápadne sa podobajú zvukom, ktoré vydáva myšiak lesný. Sojka je majster v imitovaní iných vtáčích ale aj zvieracích zvukov. Dokáže imitovať mečanie kozy, vŕzganie nenamazaného kolieska fúrika a dokonalým majstrom je vo vytváraní škrípavých tónov svojho spevu. Spieva len zriedka. Je to skôr striedanie tichého štebotania s nariekavými tlmenými tónmi a napodobňovaním.