Prvý kontakt v lese
Ak na poľovačke so svojim psíkom začiatočníkom narazíte za letného rána na malú skupinu lanštiakov, a nemôžete či nechcete z nejakého dôvodu strieľať, tak môžete na mladé diviaky vypustiť svojho neskúseného duriča a nechať ho prehnať túto tlupu. “Divoké” lanštiaky sa nebudú brániť a psovi neublížia. Ten sa tak naučí svoju cieľovú zver rozpoznať (a milovať).
V žiadnom prípade ale nesmiete svojho psa vypustiť na bachyňu, obzvlášť ak vodí pruhované mláďatká. Bachyňa je veľmi starostlivá o bezpečnosť svojich pyžamkáčov a podľa individuálneho temperamentu je schopná mladého psa s ešte nevyhranenou povahou napadnúť a prípadne i zraniť. Taký zážitok môže spôsobiť, že pes sa bude diviakom trvale vyhýbať.
Odvaha je vrodená, treba ju však usmerniť
Odvaha psa je vrodená vlastnosť, ktorou sa vyznačujú všetky duriče. Pes by ju mal preukázať pri dravej zveri, diviačej zveri ale aj pri držaní ostatnej poranenej raticovej zveri. Už malé šteňa duriča sa dokáže poriadne rozštekať spoza ohrady diviačieho oplôtku. Tento prirodzený prejav sa výcvikom psíka snažíme usmerniť tak, aby nám vydržal bez prestávok divaka na mieste hlásiť (zaštekávať, oštekávať), hlasito duriť, zastavovať (zdržiavať) a vyháňať z neprístupných húštin.
Ostrosť voči čiernej zveri je u našich loveckých psov tou najvyššou formou ostrosti. Musí byť nadávkovaná tak, aby sa diviaky rozutekali a dostali sa pred hlavne čakajúcich strelcov. Nie je žiaduce ani rozumné aby pes aportoval mláďatá alebo strhával lanštiaky. A už vôbec nie je žiaduce, aby bol výrad obohatený o usmrtené psy.
Zaúčanie v obore
Dobrou pomôckou na vyskúšanie odvahy psíka je diviačí oplôtok, kde má zároveň príležitosť zoznámiť sa s touto zverou, získať skúsenosti i pre potrebný rešpekt pred diviakom. V oplôtkoch pre diviaky sa tiež ukázala nepravdivosť domnienky, že psy, ktoré sa vyznačujú dostatočnou ostrosťou voči šelmám, budú mať vždy dostačujúcu ostrosť aj voči čiernej zveri. V obore má pes možnosť prvého kontrolovaného kontaktu s týmto druhom zveri schopnej sa účinne brániť. Vďaka značnej “pohyblivosti” divých prasiat žijúcich v obore je pes stimulovaný k ich prenasledovaniu. Pokiaľ pes útočí na diviaky príliš ostro, môže sa stať, že ho prasa napadne. Nebezpečenstvo zranenia je však malé. Náš pes sa naučí počítať s obrannou schopnosťou diviakov, vyhýbať sa ich útokom a udržiavať si od nich bezpečnú vzdialenosť. Z týchto pre neho nových skúseností sa veľmi rýchlo poučí.
Ako to má vyzerať na poľovačke
Dobre vycvičený a skúsený durič je poľovníkovou pravou rukou. Durenie musí byť vždy hlasné. Ak durič narazí na čerstvú stopu, alebo zazrie diviaka, líšku či zajaca, musí sa rozštekať. Podľa frekvencie štekania možno rozpoznať, či je blízko alebo ďaleko od prenasledovanej zveri. Skúsený pes odlišne hlási aj jednotlivé druhy zveri. Vodič by si mal osvojiť hlasový prejav svojho psa do tej miery, aby vedel, akú zver mu pes durí, či je na čerstvej stope alebo či zver durí v tesnom závese, či sa mu diviak postavil alebo uniká a pod.
Skúšobný poriadok pre skúšky duričov nájdete na stránke SPK
alebo v knihe:
Skúšobné poriadky a chov poľovných psov do vrecka
Spracovala: Ing. Lucia Müllerová
Literatúra:
Jagen mit Hunden (Bernd Krewer)
Slovenský kopov v poľovníckej praxi (Cyril Boldiš a kol.)