Etológia jelenej zveri

Jelenia zver patrí medzi pôvodné druhy na území Slovenska s výskytom dvoch poddruhov, ktorými je jeleň obyčajný stredoeurópsky (Cervus elaphus hippelaphus) a jeleň obyčajný karpatský (Cervus elaphus montanus). Jeleň obyčajný stredoeurópsky je charakteristický menším telesným vzrastom. Dĺžka tela dospelého jeleňa sa pohybuje v rozmedzí od 2000 mm do 2200 mm, pre parohy tohto poddruhu je charakteristická vysoká členitosť.

 Na území Slovenska sa tento poddruh nachádza väčšinou v západnej časti nášho územia. Jeleň obyčajný karpatský je charakteristický väčšími telesnými parametrami. Dĺžka tela dospelého jedinca sa pohybuje v rozmedzí od 2100 mm do 2500 mm, pre parohy tohto poddruhu je charakteristická dvojitá, poprípade jednoetážová až trojetážová koruna, pričom štvrtá vetva býva samostatne postavená vo väčšine prípadov členená. Počet vetiev v porovnaní so stredoeurópskym jeleňom je nižší, na území Slovenska sa vyskytuje predovšetkým v strednej a východnej časti. Jelene boli vyhľadávané lovcami už od nepamäti a ich trofeje sú vysoko cenené aj v súčasnosti. Pre účely správnej starostlivosti a selektívneho odstrelu jelenej zveri je vhodné poznať jej etológiu. Etológiu charakterizujeme ako biologickú vednú disciplínu zaoberajúcu sa správaním živočíchov. Jelenia zver je charakteristická spoločenským spôsobom života. Väčšinu roka žijú v čriedach, ktoré sú tvorené samostatne jeleňmi a jelenicami. Výnimku tvorí obdobie ruje, kedy spolu žijú spoločne určitý čas. Základom materskej čriedy je jelenica a jej mláďa. Základná skupina sa môže rozšíriť o dcéry a ich potomstvo, prípadne o dvojročné jeleničky alebo ihličiaky. Materskú čriedu vedie vždy najskúsenejšia jelenica tzv. vodiaca jelenica a ostatní príslušníci čriedy sa jej podriaďujú. Vodiaca jelenica je vždy matkou, pretože jej ostražitosť vyplýva z dôvodu ochrany svojho mláďaťa. V  prípade straty mláďaťa  jelenica stráca aj vedúce postavenie. V čriede sa dodržuje určité poradie, najmä čo sa týka pohybu na pastvu prípadne úniku a podobne. Vodiaca jelenica  ide vždy na čele čriedy, za ňou nasleduje jej jelenča prípadne jelenica v druhom roku života alebo jej ihličiak. Za nimi nasleduje jelenča ďalšej jelenice, ktorá ide posledná. V prípade, že sa v čriede nachádza jelenica bez jelenčaťa, tak posledné miesto v čriede zaujme táto jelenica. Znalosť tohto poradia je veľmi dôležitá pri selektívnom odstrele zveri. Čriedy jeleňov sú svojim zložením, vekovou štruktúrou, príbuzenstvom a počtom odlišné od čried jeleníc. Pre čriedy jeleňov je charakteristická ich nestálosť, a často dochádza k zmenám. Čriedy sú tvorené jedincami s malým vekovým rozpätím, napríklad 3-5 ročných, 3-8 ročných len vo výnimočných prípadoch sa stretávame s čriedou 3-5 ročných jeleňov, v ktorej sa nachádza výrazne starší, napríklad 12 alebo 13 ročný jeleň. Spolužitie jeleňov v čriede je výrazne odlišnejšie ako správanie jeleníc a jelenčiat v materských čriedach. Podobne ako pri materských čriedach aj v čriedach jeleňov platí poradie pri pohybe čriedy na  pastvu atď. Prvé a teda aj najhoršie postavenie v čriede má najmladší jeleň. Výrazným rozdielom oproti materských čried je skutočnosť, že čriedy jeleňov nemajú vedúceho jeleňa, ale každý z členov čriedy sa stará o svoju bezpečnosť osobitne. Z toho dôvodu ak niektorý z jeleňov zbadá nebezpečenstvo snaží sa o útek, keď ho zbadá posledný jeleň, teda najsilnejší, črieda uteká za ním v opačnom poradí, teda s najslabším jedincom na konci. Združovanie jeleňov do čried prebieha úplne voľne. Jedince si vyberajú svoje miesto, ktoré obhajujú podľa svojho hodnostného stupňa. Po zhodení parohov sa však môže hodnostný stupeň zmeniť, čo sa prejavuje na celkovom správaní sa jeleňov.

Základom materskej čriedy je jelenica a jej mláďa.

Jelenia zver je najaktívnejšia počas brieždenia, večerného súmraku a cez noc. Najväčšiu časť denného rytmu zaberá cesta za potravou, hľadanie a zber potravy a prežúvanie. Podstatne menšie množstvo času strávi odpočinkom, driemaním a spánkom, pričom sa tento čas ešte skracuje v prípade sústavného narúšania prostredia, v ktorom sa zver vyskytuje s človekom. Denná aktivita zveri je ovplyvnená pocitom hladu, intenzitou svetla a časom, za ktorý je schopná zver sa napásť. V zime, keď je znížené množstvo potravy, sa musí zver pásť podstatne dlhšie a častejšie, tým sa čas na odpočinok skracuje. V letom období, keď je dostatok zdrojov potravy sa zver napasie rýchlo a má väčšie množstvo času na oddych. Jelenia zver sa počas roka pravidelne kaluží, pričom sa zbavuje vonkajších parazitov a hmyzu atď. V čriede sa používajú rôzne signály a to buď zvukové alebo pohybové. Vo väčšine prípadov signálmi upozorňujú na zmenenú situáciu, prípadne blížiace sa nebezpečenstvo. Signálom je napr. prudké zdvihnutie hlavy a zmeravenie v takomto postoji. Na tento pohyb reaguje všetka zver, ktorá ostane stáť a je pripravená v okamihu odbehnúť. Z hlasových prejavov je to tzv. békanie. Békajú väčšinou jelenice v prípade registrácie nebezpečenstva, ale nevedno akého, to znamená že vyjadrujú pocit neistoty. Békajuca zver zvyčajne stojí, pričom béka niekoľko krát za sebou, keď nastane ticho zver ešte chvíľu stojí a potom pokračuje vo svojej činnosti. Iným výstražným znamením je odpichovaný krok, pri ktorom ide o upozornenie celej čriedy na nebezpečenstvo. Typickým hlasovým prejavom jeleňov je tzv. ručanie. Jelene v druhom a treťom roku zvyčajne neručia, všetky ostatné jelene ručia a to tým intenzívnejšie, čím sú sexuálne aktívnejšie. Jelene ručia bez ohľadu na to, či sú hlavné alebo bočné, či majú jelenice alebo nie. Ručanie nie je len prejavom vlastníctva čriedy jeleníc a rujoviska, ale je aj prejavom vzrušenia, telesnej sily a bojovnosti počas ruje. Na intenzitu  jelenej ruje majú vplyv aj vonkajšie podmienky, ktorými je napríklad teplota vzduchu, počet jeleňov, počet jeleníc a podobne. Hlasovo zlá ruja tzv. tichá býva v teplom a suchom septembri, v oblastiach s malou hustotou zveri. Správanie zveri je ovplyvnené aj individuálnymi vlastnosťami jednotlivých členov alebo celých čried.

Rôznorodosť jelenej zveri je samozrejmá, a závisí najmä od prostredia. Jednotlivé oblasti, v ktorých žije jelenia zver, sú charakteristické špecifickými podmienkami, najmä drevinovým zložením lesných porastov, geomorfológiou, klimatickými charakteristikami, ale aj technickým a antropogénnym rozvojom. Každá oblasť je pre zver jedinečná a prináša rozličné podmienky, preto aj v tomto prípade je možné pozorovať drobné odchýlky v etológii tejto vznešenej zveri. Ideálnou kombináciou je porovnávanie teoretických poznatkov a zásad etológie s praktickými zážitkami a skúsenosťami s jeleňou zverou, ktoré by priniesli jednotlivcovi komplexný pohľad a vnímanie tejto jedinečnej zveri, ktorá má v našej krajine vysoký hospodársky aj kultúrny význam.

spracoval : Ing. Jozef Výbošťok
literatúra: Dr. Milan Bališ Jelenia zver 1980